Rozvedení katolíci

Náš život s Bohom - svedectvo znovusobášeného páru Petry a Pavla

Milované sestry a bratia v Kristovi!

Píšeme svedectvo ako znovuzosobášený pár, obaja rozvedení – evanjelička po predchádzajúcej svadbe v evanjelickom kostole a katolík po prechádzajúcej svadbe v katolíckom kostole s deťmi z prvých manželstiev.

Manželka (píšem ja) - od detstva som bola aktívna v evanjelickej cirkvi, v práci s deťmi a mládežou, ale pri výbere partnera som zrazu nechcela počúvať Boha a mňa postupne náš vzťah vzďaľoval od živého vzťahu s Bohom, aký som žila predtým, postupne začali aj zdravotné problémy a najmä som unikala do života v hriechu. Celé to dospelo k rozvodu po takmer 5 rokoch manželstva.

Syn chodí teraz s nami od začiatku nášho vzťahu do katolíckeho kostola, na katolícke náboženstvo, aj keď je pokrstený evanjelik (medzičasom konvertoval), naším pozvaním do spoločenstva začal aj miništrovať, chodiť na miništrantské stretká a tak veľmi túžil po sv. prijímaní, že sa mu táto jeho úprimná túžba pred nedávnom aj splnila.

Pre mňa sa práve katolícka cirkev stala po rozvode domovom, ktorý som hľadala predtým aj v charizmatických spoločenstvách a našla vďaka vedeniu Duchom Svätým práve v katolíckej cirkvi. Ďalším dôvodom prečo katolícka cirkev (aj keď v evanjelickej by sme to mali "jednoduchšie") je aj to, že po rozvodoch sme citlivejší na ducha nejednoty, ktorý útočí od začiatku na jednotu cirkví, spoločenstiev, spoločenstiev v rodinách, manželstvá..., tak cítime potrebu duchovného boja o jednotu na všetkých týchto "frontoch".

Chodíme s manželom najmä k jezuitom a nejako sme od začiatku spoločného života vedeli, že napriek veľkej láske to bez Boha nepôjde. Tak sme sa postupne začali denne spolu modliť a čítať sväté písmo, chodiť do kostola, čo nás postupne viedlo k tomu, že sme si v kresťanskom kníhkupectve kúpili literatúru o našej situácii, teda pre kresťanov po rozvode a teoreticky sme mali naštudované dosť, ale túžili sme stále po niečom viac, tak sme vyhľadali kňazov osobne.

Najskôr sme sa stretli s pátrom, ktorý nás povzbudil a nasmeroval k ďalšiemu spolubratovi, keďže pochopil našu túžbu po spoločenstve a to bol kňaz, ktorý sa okrem mládežníckych omší a rodinných omší, ktoré pravidelne navštevujeme, venuje aj malým spoločenstvám, tak sme začali do jedného rodinného spoločenstva chodiť, čo v nás vzbudilo túžbu po manželstve napriek bolesti, že to ešte nejde pred Bohom, že nemôžem ešte ja začať a môj manžel opäť pokračovať v sv. prijímaní.

Dôvodov, prečo zatiaľ neriešime anuláciu prostredníctvom cirkevného súdu je viac a jeden z najväčších je ten, že sme počuli o zraňujúcej praxe takéhoto súdu pre tých, ktorí to myslia úprimne. V žiadnom prípade nechceme ani seba opeknovať a ani akokoľvek útočiť na bývalých partnerov a spôsobovať tým novú bolesť, aj keď si stále viac uvedomujeme, že pravda, ktorú človek vďaka Bohu vie povedať nahlas Bohu aj sebe, nech je akokoľvek tvrdá, tak už len skutočnosťou, že ide o pravdu, je oslobodzujúca pre všetkých, ktorých sa týka.

Ale nedá mi nevysloviť rečnícku otázku (ako evanjelička mám tú drzosť) - ako vyzerá často príprava na manželstvo, keď sú snúbenci "poriadni katolíci"? Manžel je z manželstva rozvedených rodičov, s otcom sa v tom čase ani nestretával, mal viac dôvodov na oslepenie "zamilovanosťou" ako otvorenia cesty do začiatku vlastného života dospelosti. Ale za každým rozhodnutím pre rozvod je aj veľa bolesti, ktorú ľudsky už zbytočne nechceme vylievať a ubližovať ani bývalým partnerom, lebo práve kvôli deťom, sebe, aj nášmu vzťahu s Bohom potrebujeme ten pokoj, ktorým nám je pri každej svätej omši žehnané!

A čo je "úprimné rozhodnutie pred Bohom", keď kresťan nemá úprimný ŽIVÝ vzťah s Bohom, ktorý už teraz vieme, čo znamená mať? Už teraz vieme, že o skutočnú úprimnosť vo vzťahu s Bohom ide iba vtedy, keď môže začať uzdravovať aj naše vlastné detstvo, dospievanie, minulosť.

A čo tisíce maličkostí aj dôležitejších chvíľ, keď manželia obaja znova a znova bez toho živého vzťahu s Bohom už nedokážu "žiť v úprimnej láske a úcte"? Keď nevera, ktorá síce má dôvody v postoji k manželstvu zo strany oboch manželov, iba prehlbuje neúprimnú lásku a v podstate aj neúctu k manželke /manželovi, keďže neverný človek úprimnú lásku nepozná ani sám k sebe a už vôbec nie úctu k sebe alebo komukoľvek, keďže nevera je lavínou, ktorá ničí cestou mnoho iných jednotlivcov, aj rodín a prispieva k ničeniu Božieho obrazu lásky vo svete ako máločo!

My sme si, aj keď zatiaľ nie pred Bohom, ale predsa sľúbili, že si budeme vernými manželmi, /čo sme v predchádzajúcich manželstvách už obaja nedokázali/, že sa nikdy neopustíme, /čo sme v predchádzajúcich manželstvách tiež nedokázali dodržať/ a že sa budeme milovať a ctiť po všetky dni svojich životov na svedectvo o tom, že Boh je láska a veríme, že raz budeme mať možnosť ako laici pomáhať aj naším svedectvom k zosilneniu hlasu cirkvi, ako dôležité je živé spoločenstvo s Bohom, ako dôležité je spoločenstvo s Ním v rodinách.

Od uzavretia nášho manželstva pred 3 rokmi sme ukončili 3–ročnú jezuitskú formáciu v malých spoločenstvách a ten kňaz nás pozval ďalej ako animátorov ďalších spoločenstiev, ktoré tvoria manželia žijúci v sviatostných manželstvách, pozval nás aj viesť katechézy pre ročníky pred sviatosťou birmovania počas rodinných svätých omší, absolvovali sme u jezuitov opakovane duchovné cvičenia, kurz duchovného sprevádzania, našli sme si medzi kňazmi duchovného sprevádzajúceho, slúžime aj pri františkánskom centre novej evanjelizácie, boli sme na duchovných obnovách pre rozvedených žijúcich v nesviatostnom manželstve, tento rok aj v tábore pre rozvedených, kde sme boli okrem iného pozvaní viesť aj modlitby príhovoru, začíname sa vďaka pátrovi Matejovi stretávať ako spoločenstvo rozvedených s novými rodinami. Bohu vďaka za milosrdenstvo v cirkvi, za kňazov, bez ktorých autority by sme toto všetko nežili.

A keď už nespomeniem nič iné, tak je úžasné vo vzťahu, v ktorom denne prežívame tak nepochopiteľnú Božiu milosť a požehnanie, učiť sa byť Božou ženou a mužom so všetkou svojou láskou, pokorou a bolesťou. /Mňa ako evanjeličku práve táto túžba byť ženou, akou ma Boh stvoril, bez akéhokoľvek štúdia vierou priviedla k Márii/.

Prajeme vám všetkým v živote nadovšetko veľa požehnania, pokoja, radosti a povzbudzujeme aj vďaka nášmu životu – nájdite si kňazov na duchovné rozhovory, spoločenstvo bratov a sestier, nech žijete v Cirkvi ako aktívni členovia tejto duchovnej rodiny, prihláste sa na duchovné obnovy.

Žehnáme vám plnosť Božej milosti vo vašich situáciách!

Petra a Pavel Zbojekoví


P. S.: Ak by ste nás napr. pre vlastné povzbudenie chceli kontaktovať, tak nám nechajte mail alebo číslo na vás na - info@rozvedenikatolici.sk