Boh dopustí, ale nikdy neopustí
Vydávala som sa ako 20 ročná po tri a pol ročnej známosti, plnej lásky a čistoty. Po dvoch rokoch sa nám narodili najprv dcérka a neskôr syn. Medzitým sme začali stavať rodinný dom. Ubehli necelé štyri roky, keď môj milovaný manžel tragicky zahynul pri havárii. Zostala som v 24 rokoch s dvomi deťmi sama, s rozostavaným domom, pôžičkami a s otázkou čo ďalej. Zrútil sa mi svet a odvtedy už nič nebolo také, aké to bolo dovtedy. Všetko sa zrazu zmenilo a celý ďalší život bol už iba prispôsobením sa situácii, v ktorej sme zostali a bojom naučiť sa žiť a bojovať s problémami, ktoré ešte len potom prišli.
Po roku a pol som sa vydávala druhýkrát, za muža, ktorého som nestihla spoznať, lebo som zostala v požehnanom stave. Moja nerozvážnosť , únik zo samoty, chýbajúca láska si vyžiadali krutú daň. Muž o ktorom som si myslela, že ma ľúbi ma od začiatku klamal, zatajil škaredú minulosť, podvádzal, túžil znova po slobode a tak sa aj správal. Po niekoľkých neverách som to už prestala registrovať, lebo som musela riešiť oveľa vážnejší problém a to boli dlhy vtedy za vyše pol milióna korún. V tom čase sa začali množiť nebankové spoločnosti a tie absolútne nezaujímali, či má ten človek na splatenie, hlavne, že má zábezpeku a tým bol dom. Lenže keď prišlo k najhoršiemu, dom vziať nemohli, lebo bol napísaný iba na mňa a deti. Ostávalo splatiť dlhy, pretože ako manželia sme ich museli splácať spolu. Dodnes neviem kam išli peniaze... Keď však milenkou bola suseda a to na celé štyri roky, mlela som z posledného. Ani s tou však nevydržal, lebo som už medzitým vybavovala platenie výživného na deti, zúženie bezpodielového vlastníctva, aby všetky dlhy, ktoré narobí od toho času boli výlučne jeho. Počas dvoch zdanlivo pokojných rokov, vo vedomí, že niet žiadnej milenky a teda ani výdavky, sme splatili väčšiu časť dlhov, s tým, že som dokázala uprosiť rôznych riaditeľov bánk o odpustenie úrokov. Medzitým v jeho agresívnych výstupoch dochádzalo aj k tomu, že sa nám vyhrážal, že sa ide obesiť. Najhoršie je, že si zavolal najstaršieho syna, aby išiel za ním do stodoly, kde už mal na tráme povraz a on stúpal hore po rebríku k nemu. Ten obraz , ktorý môj 9 ročný syn vtedy uvidel, zanechal v ňom trvalé psychické následky. A bolo toho veľmi veľa, ale nechcem to tu už rozpisovať...
To som ale netušila, že je už podaná žiadosť o rozvod, že sa odhlásil z trvalého pobytu , a že polovica vecí zo skrine je už odsťahovaná k ďalšej milenke. Rozviedli nás aj keď som sa stále nevedela s rozvodom zmieriť, napokon som súhlasila. Zostali nám spoločné dlhy vyše 200 tisíc, ktoré som vyplatila z pôžičky, ktorú vzali moji rodičia a ktorú splácam dodnes. Polovicu pôžičky by mi mal vyplatiť po rozdelení BSM človek, s ktorým som žila, avšak do dnešného dňa som nevidela ani cent, tak ako aj výživné. Nie je to útok na jeho osobu, pretože my normálne komunikujeme, len je to realita, že jednoducho iný nebude a ja som jeho bútľavá vŕba, zavolá keď sa potrebuje porozprávať. Len ho počúvam, občas mu poviem čo by mal ,čo už by nemal robiť, ale čo si z toho vezme k srdcu to už neviem. S deťmi sa nestretáva, lebo teraz čaká bábätko s inou. Nám sa počas 12 rokov spoločného života narodili dvaja synovia, ktorí mali veľa zdravotných problémov, hlavne najmladší, ktorý mal astmu, zistili mu údajnú cystickú fibrózu a po pol roku nám povedali, že je to omyl. Neskôr nám povedali, že má leukémiu , avšak ani tá sa chvála Bohu nepotvrdila.
Po rozvode som nedokázala so štyrmi deťmi žiť v tak veľkom dome, na dedine, kde sa o mne a o našej rodine rozprávalo na každom kroku a vedľa tej susedy , to som už naozaj nevládala. Odišli sme bývať do mesta, najprv do prenájmu a neskôr keď sme už nemali z čoho žiť, lebo som odišla aj z práce a novú som zatiaľ nemala, iba brigády, sme sa presťahovali k jednému mužovi.
Všetko by bolo v poriadku, keby som netúžila po Bohu, lebo žiť iba ako druh a družka som nechcela. Prosila som ho, aby aj on podal tak ako som ja podala žiadosť o anuláciu manželstva, aby sme sa mohli vziať, ale on nechcel. Že chce zostať radšej neviazaný, bez manželstva. To som zasa ja nechcela a tak sme sa rozišli. Medzitým sa nám podarilo po dvoch rokoch predať dom a kúpiť si vlastný byt, začala som študovať vysokú školu, našla som si prácu. Po 2,5 roku mi prišla odpoveď z druhej inštancie o vyhlásení neplatnosti manželstva. Povedala som si ,draho vykúpená sloboda.
O niekoľko mesiacov som spoznala slobodného muža, ktorý sa pre svoje zdravotné problémy t.j. epilepsiu , protézu ľavého oka aj rečovú chybu, neoženil. Zaskočil ma hneď na druhom stretnutí, kedy mi povedal, že nehľadá chvíľkovú známosť, že hľadá manželku. Tomu som sa začala brániť ja, že už dosť sklamaní a nádejí, že radšej zostanem sama s deťmi. Ale on bol trpezlivý a tak sme sa po vyše roku vzali a teraz sme manželia.
Vážime si jeden druhého a tiež každú chvíľu, kedy sme spolu ako rodina. Lebo je to už iná láska - tak ako nás partnerov, aj detí. Sme radi, že máme „aspoň“ kamaráta v rodine, keď sme nemohli mat otca rodiny. Uvedomujeme si, že manželova choroba je nevyspytateľná a že aj moje sluchové postihnutie,(nepočujúca na 76%) sa stále zhoršuje a máme málo času.
Preto ďakujeme Bohu za každý deň čo sme spolu.
Chcem Vás povzbudiť, že Boh dopustí, ale nikdy neopustí. Len mu treba veriť a dôverovať.