Musela som padnúť až na samé dno, aby som spoznala Boha naozaj?
Volám sa Anka, mám 57 rokov. Narodila som sa v kresťanskej rodine. Rodičia nám dali vieru, no okrem od nich sme o Bohu nepočuli nikde inde. Aj na náboženstve sme sa viac-menej učili modliť a čo to o Bohu, Jeho prikázaniach, cirkevných prikázaniach, toľko, aby to stačilo k 1.sv.prijimaniu a birmovke. Boha som vnímala skôr ako niečo veľké, silné, ktoré mi môže dať to, čo si zaslúžim - dobro, ale aj trest. Skôr som cítila pred Ním strach, ako by som Ho vnímala ako dobrého Otca. Možno aj preto, že aj môj pozemský otec bol síce starostlivý a zodpovedný, ale veľmi prísny. Keď som prišla do puberty, začala som sa pýtať: "Naozaj existuje? Ako môže potom dovoliť toľko zla, ktoré sa tu na zemi deje? Závidela som chlapcom, lebo som si myslela, že chlapci to majú v živote ľahšie, keď sa môžu slobodne rozhodovať a žena sa musí iba prispôsobovať a podriaďovať.
Keď som skončila strednú školu, začala som chodiť s chlapcom z vedľajšej ulice. Mala som 20, keď som sa vydala. Po krátkom spoznávaní sa jeho mama chcela, aby sme sa zobrali. Ja som sa cítila v jeho blízkosti dobre, bezpečne a veľmi som túžila po stretnutí s ním. On tiež tvrdil, že ma miluje. Chcela som byť dobrou, milujúcou ženou po jeho boku a neskôr i dobrou mamou. Očakávala som to aj od môjho manžela. No môj manžel bol skôr dieťa prírody ako rodinný typ. Ja som túžila iba po mojom mužovi (teraz sa za to hanbím, že mi to stačilo) a po tom, aby sme pracovali spolu na všetkom, čo sa dohodneme. Po čase však začal dávať prednosť mame, lebo mu postavili dom, hoci ona mala ešte ďalších synov, potrebovala vždy práve jeho. Začali u nás roztržky.
Keď sa nám narodil syn, bola som doma viac priviazaná, málokedy ma odbremenil od unavujúcej a stále dokola sa točiacej práce. Vždy mi hovoril, že veď som na materskej dovolenke. Nenávidela som tento názov. Keď sme mali niekde spolu ísť, pripadali sme si ako cudzí. Privádzalo ma to do zúfalstva. Snažila som sa mu to vysvetliť, čakala som, že to musí pochopiť aj sám, ak ma ľúbi. Potom sa nám narodili ešte dve dcéry, bola som doma 4 roky. To som si už úplné zvykla na "otroctvo" a poznala som už iba povinnosti. Raz prišiel môj manžel z poľovačky neskoro, teda skôr ho priniesli. Vtedy vyšlo zo mňa asi všetko napätie, strašne som plakala a kričala som- prečo? Jeho otec pil a tak som sa zľakla toho, že bude aj on. Keď som sa s ním chcela porozprávať o tom, bral to, že zveličujem, veď to sa mužom stáva. Potom to začalo bývať už častejšie, začali mu byťprednejší kamaráti, ako rodina a ja namiesto toho, aby som mu ukázala lásku(ktorú som sa pýtala sama seba, kde mám zobrať, keď ju nedostávam),začala som byt tvrdšia, vedela som, že ja mám pravdu, lebo sa staviam zodpovednejšie k deťom, životu, povinnostiam...
Nakoniec začali byť aj iné problémy - prišiel o vodičský preukaz, potom o prácu. Potom som prišla o prácu aj ja. Keďže som sa nemohla na manžela spoľahnúť, musela som zobrať prácu, aká prišla. Keď prišiel o vodičský preukaz, dal sa nahovoriť na liečenie. Vtedy som už držala opraty pevne v rukách ja. Síce s modlitbami k Bohu, ale vlastnými silami. Išla som sa zodrať, padala som dolu nosom od únavy, ale ťahala som to. Zabudla som už aj, čo je to odpočinok. V jeden večer manžel nemal vypité, dcéra prišla s červeným diplomom a emócie asi spravili svoje. Keď som odchádzala na nočnú, našla som ho v garáži na zemi, celý sa triasol a penil. Dostal epileptický záchvat. Volala som záchranku. Vtedy som dostala od netere z manželovej strany, sestričky na psychiatrii, strašnú bombu do hlavy slovami, že oni vedia, že chcem, aby zomrel. Zrútil sa mi svet, keď som nemala oporu ani tam. V ten moment som cítila, že musím odtiaľ odísť, pretože sa zbláznim. Išla som bývať do rodičovského domu, kde bola mama už sama. Do pol roka som prišla aj o prácu.
Spadla som na samé dno. Nechcela som žiť. Nemala som prečo.
V jeden čas som sa prechádzala po hrádzi okolo Váhu. Čo keby som tak skočila z mosta? Plávať neviem, hneď by som mala pokoj. Vedela som, že to nespravím, no tu som neskôr spoznala, ako stačí málo, v hlave to prepne a...(Musím sa priznať, že aj počas manželstva sa mi mnohokrát nechcelo žiť. Držali ma iba moje deti, akú hanbu by mali rodičia a Pán Boh by ma zatratil, lebo On mi dal život, iba On mi ho môže vziať.) Vtedy som sa snažila modliť ruženec, no moc mi to nešlo. V tom mi zavolala moja nová priateľka, že kde som a ako sa cítim. Keď som jej povedala, dostala o mňa strach. Volala do kláštora pátrovi a on bol schopný ma isť hľadať. To mi povedala až po roku. Určite sa za mňa modlili. A Pán ich vypočul. Potom ma nasmerovala do kláštora, že tam mám hľadať záchranu. Vtedy sme tu mali nových, mladých pátrov, dvom hovorila, že "rebeli", lebo hlásali otvorene, na čo sme my neboli zvyknutí. A tu sa začal môj nový život. Život s Bohom, ktorý ma začal najprv uzdravovať svojou nekonečnou láskou, chodila som na uzdravovacie modlitby, ktoré bývali v Hlohovci. Páter Masseo ma naučil, že mám odpúšťať a žehnať aj tým, ktorí mi ublížili a už aj to, že iba chcem odpustiť má u Boha cenu. Boh ma oslobodzoval a dával vedieť, aká som pre Neho dôležitá... Pri zúfalom volaní o prácu, kedy som Mu povedala, že mi všetko zobral, nemám nič, čo by som Mu za to dala, iba seba, ale to je veľmi málo, keďže som sa vysoko necenila, On asi práve to chcel. Mňa, nehodnú, ponižovanú, opovrhnutú, zlostnú, urážajúcu. Vtedy ku mne prehovoril a do 2 týždňov som mala prácu. Vždy, keď mi bolo ťažko, kričala som a volala Ježiša a akosi som Ho vždy cítila vedľa seba a prišla mi úľava, zobral to zo mňa. Prišiel Sieversov seminár. Ani som nevedela čo to je. Táto moja priateľka nemohla ísť, tak ma presvedčila, aby som sa zapísala. Keď som ešte váhala, poslal mi do cesty ďalšiu osobu, ktorá ma tam potiahla. Až potom som zistila prečo. Chcel mi darovať pokoj do srdca. Tento Jeho pokoj som sa snažila udržať si čo najdlhšie. Pritiahol ma do spoločenstva, kde som sa bránila vstúpiť, nechcela som sa už viazať. Napĺňal ma láskou, ktorú som si nemohla nechať iba pre seba. Aj svojim deťom som bola schopná povedať, ako ich milujem... Predtým som to vyjadrovala iba prácou, zodpovednosťou a starostlivosťou, keď boli malí. Pochopila som, že je potrebné, aby to aj počuli. Myslím, že aj ten vzťah medzi nami sa začal uľahčovať, lebo sa o mňa báli, že chodím do nejakej sekty. Asi začali vnímať zmenu u mňa. Konečne som pochopila, že Boh je dobrý Otec a vôbec sa Ho nemusím báť. V spoločenstve som sa naučila, ako sa mám s Ním rozprávať. Zo svojich skúseností som už vedela, že mi dá všetko, čo budem pýtať, ak je to pre mňa dobré a v pravý čas. Naučil ma trpezlivosti (na ktorú teraz občas zase zabúdam). Stalo sa mi, že som bola na niečo pyšná, čo sa mi podarilo spraviť, alebo, že som lepšia od druhých v niečom, hneď som "dostala od Neho po hlave”, udialo sa mi niečo, čo ma schladilo. Pochopila som, že každý sme v niečom výnimočný.
Koľkokrát sa pýtam "Musela som spadnúť až na samé dno, aby som spoznala Boha naozaj?" Asi ANO. Možno som od manžela vyžadovala viac, ako mi bol schopný dať(?),veľa chýb som porobila, mnohému som bola ja na vine a hnevala som sa za to na manžela. No Pán Boh chcel, aby som sa to naučila vidieť Jeho očami. Aj keď mám veľa problémov, veď nemám vlastnú strechu nad hlavou, ale mám dobré sestry, za ktoré sa modlím a ktorým žehnám a ktoré ma nechali zatiaľ bývať v rodičovskom dome..Snažím sa ich riešiť tým, že o nich poviem Bohu alebo Matke Márii. Aj keď ich poväčšine riešim vlastnými silami. Mnohokrát padám, újdem od Boha, vždy sa ale vrátim, pretože to už inak neviem. A verte mi, že ešte veľa z tých problémov sa mi už aj vyriešilo akoby samo. No ja viem, že je za tým môj Pán, ktorý sa o mňa stará s najväčšou láskou, aj keď nie som toho hodná. Verím, že raz vypočuje aj moje prosby za deti aj manžela, lebo on je dobrý človek, len ma pomýlené hodnoty a utápa to v alkohole.
Chvála Ti a sláva, Pane môj a vďaka za všetky dobrá, ktoré mi dávaš.